20 rokov s vami – Spomienky Mišky Galvánkovej

VYDRA, Vidiecka rozvojová aktivita jubiluje. V tomto roku prešlo 20 rokov od založenia organizácie. Nezaškodí trošku si zaspomínať na uplynulé roky. O rozhovor sme požiadali Michaelu Galvánkovú, ktorá pôsobila vo Vydre od roku 1997 do roku 2005. Je jednou zo zakladateľov organizácie a jej prvou konateľkou. V súčasnosti žije so svojou rodinou vo Veľkej Británii. Ďakujeme, že si našla čas a podelila sa o svoje spomienky.

Ako si spomínaš na prvé roky Vydry?

Vydra vznikla z Klubu Stromu života a Ekocentra Vydra, ktoré na Čiernom Balogu fungovali už roky predtým. To predurčilo jej prvé aktivity – pokračovanie v letných táboroch a „víkendovkách“ na pomoc Čiernohronskej železnici, prevádzkovanie turistickej informačnej kancelárie a múzea ČHŽ, a tiež ekologické projekty: sprístupnenie Dobročského pralesa verejnosti, čistenie Čierneho Hrona, eko-krúžky na školách.

S názvom „Vydra“, odvodeným z Vydrovskej doliny, prišiel predseda Klubu Stromu života Martin „Klinec“ Renčo. Keď sme sa odtŕhali od Stromu života, chceli sme sa posunúť od mládežníckej ekologickej organizácie k trvalo udržateľnému rozvoju vidieckeho Mikroregiónu Čierny Hron. A tak vznikol podtitul „vidiecka rozvojová“. Necítili sme sa ako profesionálna agentúra s riaditeľkou na čele a tak sme sa stali „aktivitou“ s konateľkou.

V duchu vidieckeho rozvoja sme v nasledujúcom roku 1998 rozšírili naše aktivity na celý mikroregión: predaj výrobkov miestnych remeselníkov, zorganizovanie Dňa remesiel, sprievody k meandrom Čierneho Hrona, drevenej dedine Kysuca, vydanie informačných letákov, školenia a propagácia miestnych ubytovateľov, pretrasovanie náučného chodníka okolo NPR Dobročský prales, postavenie prístrešku, a iné. Rok 1998 bol volebný rok a tak sme zorganizovali diskusné fóra v celom mikroregióne. Vďaka iniciatíve balockých žien sme spustili „ženský program“, vrámci ktorého si ženy organizovali školenia na témy, ktoré ich zaujímali a debatovali o problémoch v obci, ktoré ich trápili.

Z týchto začiatkov sa postupne vyvinuli štyri dlhoročné programy Vydry: Spolková činnosť, Rozvoj vidieckeho turizmu, Komunitná činnosť, Poradenská a informačná činnosť. Vydra by asi neprežila bez zázemia, ktoré nám poskytla Čiernohronská železnica. Takže veľká vďaka jej riaditeľovi Alešovi Bílekovi, spoluzakladateľovi Vydry a jej dlhoročnému členovi Správnej rady.

Čo pokladáš za najvýznamnejšie kroky Vydry?

Úplne najdôležitejší bol snáď ten prvý – otvorenie sa vonkajšiemu svetu za hranicami mládežníckeho hnutia. To, že sme sa rozhodli urobiť niečo pre Balog a Mikroregión Čierny Hron spolu s Baločanmi, s inými mimovládkami a samosprávami z mikroregiónu. Tak sa začala Vydra – vidiecka rozvojová aktivita.

Na druhej strane veľmi dôležitým rozhodnutím bolo udržať ideu, z ktorej sme vzišli – dobrovoľnú prácu mladých. Skutočnosť, že dobrovoľníci prichádzajú aj dnes, je nielen o atraktivite Čiernohronskej železnice a Lesníckeho skanzenu, ale aj o dlhoročnej tvorivej práci Majky „Šrolky“ Budovcovej. Okrem toho, že vďaka svojej práci s deťmi sa stala obľúbenou medzi balockými Rómami, udržala pri živote aj spolkovú činnosť – letné tábory, pracovné aj školiace víkendovky a nezameniteľné Vydrovské Zvesti.

Ďalší „historický“ krok sa dnes zdá neskutočný, možno až pobaveniahodný. V 1998 sme sa nechali presvedčiť Nadáciou na podporu občianskych aktivít, aby sme si dali zaviesť internet. Dovtedy sme s Jankou „Lutrou“ Ťažkou (prvá účtovníčka) a Petrom „Fukom“ Furdíkom (prvý „civilkáč“) mali iba počítač bez spojenia so Slovenskom. Otvorila sa pred nami cesta k podobným mimovládkam, k úžasným školeniam, k množstvu informácií. Mohli sme sa inšpirovať, prezentovať a získavať dôveru donorov a sponzorov. Bez nich by sme neboli.

Ďalším významným krokom bolo založenie Komunitného centra spolu s obcou Čierny Balog. Centrum malo taký široký záber aktivít, aký je pestrofarebný život. Od školení pre nezamestnaných (od počítačov až po účtovníctvo), školení na ženské témy (tradičné recepty, remeslá, bylinky, zdravá výživa…), cez krúžkovú činnosť detí, burzy ošatenia, požičiavanie kníh, prvú rómsku asistentku na ZŠ Jánošovka, založenie detského rómskeho folklórneho súboru, Katarínske dni, fašiangy, stretnutie rodu Kováčik, až po mikrograntový program na skrášlenie obce Čierny Balog a sociálne služby pre obyvateľov – seniorov. A to som určite polovicu zabudla. Lepšie si budú pamätať prvé dve skvelé riaditeľky – Monika Benková a Božka Berčíková.

Veľmi dôležitý krok sme urobili smerom k NESsTu. To je tím ľudí, ktorí pomáhajú neziskovým organizáciám na celom svete naučiť sa, ako vytvoriť zisk na prežitie a zároveň nestratiť svoje neziskové poslanie. Oni nás spolu s nadáciou Ekopolis a ETP Slovensko dotlačili k tomu, aby sme poriadne naplánovali finančnú budúcnosť Vydry. Našťastie sme vtedy mali profesionálnu ekonómku Zuzku Sitarčíkovú (dnes Giertlovú), odbornú a morálnu podporu dlhoročnej predsedkyne Správnej rady Csillky Droppovej a anglicky hovoriacu Ivku Medveďovú. Ani sme sa nenazdali a zrazu sme sa učili od mimovládiek z rôznych kútov sveta.

Z prvých 9 rokov existencie Vydry, ktoré som si zažila a len v dobrom spomínam, považujem spoluprácu so štátnym podnikom LESY SR na výstavbe vstupného areálu Lesníckeho skanzenu za kľúčovú pre budúcnosť Vydry. Pre nás to bola česť spolupracovať s takým silným a profesionálnym partnerom, s ľuďmi ako vtedajší riaditeľ Miroslav Engler, ktorý vždy zariadil, aby sa veci udiali, večne optimizmom a energiou nabitý „otec skanzenu“ Janko Mičovský a sny do reality premieňajúci prvý riaditeľom ČHŽ Vlado „Pacho“ Paško. Vydra financovala z EÚ fondov a grantu NESsT amfiteáter, vodovod, reštauráciu, perón, prístrešok a ďalšie. Pre takú malú organizáciu so 4 „vydrami“ to bolo veľké sústo. Našťastie jednou z nás bola Andrejka Figľušová, ktorá poznala na Balogu snáď každého šikovného človeka, s každým vedela vyjsť a zariadť, čo bolo treba.

Úplne posledným významným krokom z „môjho“ obdobia bolo zakúpenie domu-sídla oproti staničke ČHŽ. Bez miesta, kde môžu zamestnanci pracovať a dobrovoľníci sa stretávať, by sme dnes asi neoslavovali. Veľká vďaka za dôveru, finančnú, odbornú a aj osobnú podporu všetkým pracovníkom Nadácie Ekopolis a ETP Slovensko, najmä však Marcelovi Davidovi Zajacovi a Petrovi „Meďovi“ Medveďovi. Oni pochopili pred nami, že bez vlastného sídla možno o pár rokov nebudeme.

Predpokladám, že významných krokov a ľudí v druhej dekáde Vydry bolo rovnako veľa. Teším sa na čítanie ich príbehu.

Chceš Vydre niečo zaželať do budúcnosti?

Vydre želám do ďalších rokov, aby bola vždy dobrým a profesionálnym partnerom všetkým, ktorí sú s ňou v kontakte a aby jej to tí partneri, spolupracovníci, dobrovoľníci, donori a sponzori rovnakým dielom aj odplácali.

Ďakujem za rozhovor.
M. Heretová

Text k fotografii: Miška so svojimi synmi na dovolenke na Slovensku v roku 2016
Foto: rodinný archív M. Galvánkovej

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *