Dnes si mladí ľudia nevedia predstaviť, že by ich hlas nebol akceptovaný, dokonca, že by za vlastný názor bol niekto postihovaný zo zákona. Staršie generácie si takéto obdobia (a nie dávno minulé) pamätajú.

Žijeme v krajine, kde právo voliť a byť volený máme uzákonené presne 100 rokov a to rovnako pre mužov aj ženy. Z pohľadu ľudského života si môžeme povedať, že sme ho mali vždy. No nie vždy nám bolo umožnené slobodne ho využiť. Z pohľadu histórie ľudia, ktorí na tomto území po stáročia žili a zveľaďovali túto krajinu, právo o nej rozhodovať nemali. Všeobecné volebné právo nebolo na Slovensku samozrejmosťou až do roku 1920.

Volebné právo Slovákov v minulosti

V marci 1848 boli pod tlakom udalostí v Rakúsko – Uhorsku prijaté reformné zákony, ktoré uviedli do života nezávislú vládu v Uhorsku a volebné právo do snemu. Podľa neho mohli okrem šľachty už voliť aj majetní občania a za poslanca do snemu mohli byť volení tí muži, ktorí ovládali maďarčinu. Žiadne ženy. Po tejto reforme mohlo voliť asi šesť percent obyvateľov – aj to iba do dolnej snemovne, lebo hornú tvorili naďalej zástupcovia vysokej šľachty a menovaní cirkevní funkcionári.

Všeobecné volebné právo – pre mužov i ženy bez ohľadu na sociálne a majetkové pomery – bolo uzákonené a prvýkrát využité vo voľbách roku 1920 v Československej republike. Svojím demokratickým volebným systémom sa medzivojnové Československo zaradilo medzi popredné parlamentné demokracie. Význam to malo pre Slovákov, ktorí v tomto období vlastne po prvýkrát zažili demokraciu a mohli sa podieľať na štátnych záležitostiach ako plnoprávni občania.

Po Mníchove, na jeseň 1938, došlo k vyhláseniu slovenskej autonómie. Preto sa na Slovensku konali voľby do Snemu Slovenskej krajiny. Tieto voľby však už nemali demokratický charakter, pretože Hlinkova slovenská ľudová strana prakticky zlikvidovala ostatných politických konkurentov a sama vytvorila kandidátku pre voľby. Na dlhý čas sa skončilo obdobie demokratického vývoja na Slovensku. Počas existencie slovenského štátu sa parlamentné voľby nekonali. Zvolený autonómny snem sa jednoducho vyhlásil za snem samostatného štátu a s malými zmenami pôsobil až do konca vojny.

Voľby roku 1946 možno iba s výhradami nazvať demokratickými. Problém bol predovšetkým v tom, že v rámci vytvoreného Národného frontu mohli pôsobiť iba tie politické strany, ktoré Národný front schválil. Voliči na Slovensku tak mali prakticky možnosť voliť iba medzi dvoma najsilnejšími stranami – demokratickou a komunistickou. Dve malé strany, ktoré predložili svoje kandidátky až tesne pred voľbami (Strana slobody a Strana práce), boli bez šancí.

Mnohí si pamätáme, ako sme „slobodne a s hrdosťou“ volili v období socializmu. Tým mladším (pod 45 rokov) na priblíženie: Za komunistickej totality sa konali voľby pravidelne, bola to však vždy volebná fraška, pretože existovala iba jedna jednotná kandidátka Národného frontu (združoval všetky štátom povolené masové a záujmové organizácie, odborovú organizáciu a štyri povolené politické strany). Voľby sa vždy skončili „prenikavým úspechom“ tejto totalitnej kandidátky, na ktorej boli nekomunisti zastúpení iba výnimočne – na ozdobu. Za jednotnú kandidátku hlasovalo vždy takmer 100% voličov. Ako inak, veď ak ste šli s hlasovacím lístkom za plentu, boli ste podozriví a prešetrovaní. Slobodné demokratické voľby sme zažili opäť až v roku 1990.

Takže koľko rokov môžeme slobodne vo voľbách rozhodovať o našej krajine? Od roku 1920 do roku 1935 (posledné voľby pred začatím 2. sv. vojny) a od roku 1990 do súčasnosti. Je to 45 rokov. Iba 45 rokov.

Viac informácií: https://sk.wikipedia.org/wiki/Vo%C4%BEby_do_Snemu_Slovenskej_krajiny_v_roku_1938; http://www.muzeumsnp.sk/

Ženy a ich volebné právo

V ktorých štátoch ho uzákonili ako prví a kde poslední? V roku 1893 získali volebné právo ako prvé ženy na Novom Zélande. V roku 1902 v Austrálii, 1906 vo Fínsku, 1913 v Nórsku, 1915 v Dánsku, 1918 vo Veľkej Británii, v roku 1920 v USA a Československu. Mnoho európskych štátov zaviedlo volebné právo žien po druhej svetovej vojne. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia mohli voliť ženy už aj v mnohých afrických štátoch a štátoch Južnej Ameriky, ale aj v Ázii. K európskym štátom, ktoré najneskôr zaviedli právo žien voliť, patria: Andora 1970, Švajčiarsko 1971 (na regionálnej úrovni v kantóne Appenzell-Innerrhod im toto právo priznali až v roku 1990), Portugalsko 1976, Lichtenštajnsko 1984.

Volebné právo žien je už vo všetkých arabských krajinách (štáty ho prijímali po roku 2000), okrem Saudskej Arábie, kde je obmedzené len na komunálnu úroveň (od decembra 2015). V tejto krajine ženy nemajú občiansky preukaz, sú zapísané do preukazu manžela alebo otca.

Voliť pôjdem aj vo voľbách, ktoré nás čakajú o niekoľko dní. Nie je to povinnosť – neprikazuje to zákon. Je to právo, ktoré máme len krátko. Právo, ktoré ak nevyužijem, odovzdávam svoj život (svoj)vôli tým, ktorí voliť budú. Pôjdem voliť, lebo môžem. A budem voliť tak, aby som mohla voliť aj nabudúce. Aby sa toto právo zachovalo pre všetkých v dohľadnej či vzdialenej budúcnosti. Voliť – to znamená rozhodnúť sa zodpovedne voči sebe, svojim blízkym, voči všetkým občanom krajiny. W. J. Bryan (bývalý minister zahraničných veci USA) povedal: “ Osud nie je vecou náhody, ale voľby.”

Michaela Heretová, OZ VYDRA