Je to už rok, čo nám ochorenie Covid-19 narúša a mení naše zabehnuté životy. Preto sa podelím s vami o niekoľko zamyslení s ním spojených.

Testujeme a testujeme a testujeme

… už od jesene minulého roku. Súhlasím, že chorých treba vyhľadať a do vyliečenia izolovať, aby nákazu nešírili. Myslím si však, že za štyri mesiace sme už mohli vychytať chyby, nájsť vylepšenia. Privítala by som možnosť zaregistrovať sa na stránke obecného úradu či stránke odberného miesta, vyplniť si a vytlačiť doklad – potvrdenie o vykonaní testu, s ktorým prídem na testovanie. Preukážem sa ním spolu s dokladom totožnosti, administrátor si ma skontroluje vo vytlačenom zozname a ručne by zapisoval iba tých, ktorí túto možnosť nemajú. Myslím, že by to mohlo ušetriť jednu osobu. Šetriť by sa dalo aj papierom. Potvrdenie o vykonaní testu by mohlo byť vo veľkosti vodičského oprávnenia, aby som ho mohla nosiť spolu s dokladmi. Je pravda, že preukázanie sa občianskym preukazom nemôže požadovať ktokoľvek, ale bez spárovania si údajov a fotografie sa hodnovernosť potvrdenia o vykonaní testu overiť nedá. Ako môže predavač vedieť, že som si ho nepožičala od susedky? Poučenie pre negatívnych by mohlo byť na zadnej strane a poučenie pre pozitívnych by sa dávalo iba tým, ktorých sa to týka. Býva ich oveľa menej.

O zlatodredke

Rozprávka o zlatovláske sa ruší, pretože už rok nebola u kaderníka. Myslím si, že všetky obchody a poskytovatelia služieb by urobili všetko, čo by im bolo nariadené, len aby mohli mať svoje prevádzky otvorené. Aj menej zákazníkov je lepšie, ako byť finančne závislý od vôle-nevôle štátu. A životné potreby po niekoľkých mesiacoch tiež už vyzerajú inak, ako keď sa pripravíme nato , že sa zaobídeme bez niečoho štyri alebo šesť týždňov. A čo v prípade, že sa niečo pokazí? Samozrejme, že opatrenia treba aj vyžadovať a dodržiavať.

Niekto sa nádejal, že bude pribúdať zákazníkov, ktorí ochorenie Covid-19 prekonali a sú dočasne imúnni. Tí by vlastne mohli ísť aj do fitka, do reštaurácie, do kina, do divadla… No priznajme si: však máme známych, potvrdenie vybavíme! Neverím, že by sme sa mohli u každého spoľahnúť na čestnosť a ohľaduplnosť.

Pohoda, keď pracujeme z domu

Môžem vstať neskôr, prestávky si urobím aj tri. My, ktorí sme zvyknutí pracovať z domu už veľa rokov, vieme, že to tak nie je. A asi sa nám toto obdobie ľahšie prekonáva – v prípade, že aj naši rodinní príslušníci nič nemenia. Ale predstavte si ženu, ktorej ráno odišli deti do školy, manžel do práce a ona sa od pol ôsmej do pol piatej mohla venovať pracovným povinnostiam. Potom len nachystala olovrant a uvarila večeru. Teraz nachystá raňajky, uprace kuchyňu a pustí sa do práce. Manžel, tiež pracujúci z domu, sa zatvorí v izbe, aby ho nikto nevyrušoval, deti sa pripoja na vyučovanie. Na dvanástu žena uvarí obed, poobede poupratuje a zase chvíľočku pracuje, kým netreba pripraviť olovrant a uvariť večeru. Do práce, na ktorú sa potrebuje sústrediť, sa púšťa večer a konči okolo polnoci. Poznám ich viacero. Niektoré si po pár týždňoch vytvorili nový systém a zapojili doň manžela a deti. Kupujú viac polotovarov, občas objednajú jedlo donáškou, no aj tak je ťarcha na nich. Tie, ktorým sa to nepodarilo, majú chuť niekoho pohrýzť.

O zodpovednosti

Vlani koncom augusta som mala rozhovor so známymi – učiteľmi. Sťažovali sa, že nevedia, čo ich od septembra čaká, že stále sú len nejaké odporúčania a že prečo vláda nepreberie zodpovednosť a nenariadi čo sa bude robiť a čo nebude. Oponovala som im, že radšej sa budem riadiť odporúčaniami dobrovoľne, budem zodpovedná a ohľaduplná. Lebo pocit mať nad ľuďmi moc je veľmi opojný a mohlo by sa stať, že vládnuť príkazmi a zákazmi by sa mohlo niekomu zapáčiť a že nechcem byť nevoľníkom. O dva dni som tento rozhovor spomenula kamarátovi. Parafrázujem, aby to bolo slušné: „Ľudia sú nemožní. Obchytajú všetku zeleninu, ovocie, pečivo, kým si to vložia do košíka. Prskajú na všetko. Nenosia rúška, nedodržiavajú vzdialenosti. Robia nočné žúrky, cestujú po celom Slovensku, dovolenkujú v zahraničí. Neuvedomujú, že vedľa nich žije niekto s nejakou chorobou a Covidu podľahne rýchlejšie. Sú hlúpi a bezohľadní! Stanné právo na nás! Prísne kontrolovať a často pokutovať! Inak ešte uvidíme a bude nás to mrzieť“ To bolo v auguste, keď sme si mysleli, že to nebude až také zlé. Ja som zrejme naivná, no aj tak mám radšej slobodu. Takú, kde sa chránime navzájom a ju spoločne. Jedno je však isté: vírus nemá nožičky, my sme jeho dopravným prostriedkom.

M. Heretová